Stádo oviec hľadá barana

Ako oživiť ten stereotyp herných mechanizmov, všadeprítomnú nudu ? Nedostatok pokrokovej technológie v hrách už radšej ignorujem. Ako bojovať so znechutením keď presúvam tú tupú anonymnú postavičku po obrazovke ? Ďalšia fps .. meeeh, vážne neprosím. Keď som začal hrať Oblivion, skončil som s tým hneď po 15 minútach, po opustení úvodného maličkého dungeona. S umytou hlavou a o mesiac neskôr, som to po 300 metroch opäť zapichol v prvom meste. Na ešte dlhšiu dobu. Mierim tým na to, čo ste si mohli vypočuť napríklad vo filme Big Lebowski. "Ide o človeka, o celého človeka". Keď vám v hlave dunia chorály z Barbara Conana, alebo si do vás utiera krvavý meč Čierny rytier z eposu Kráľ Artus - potom vám z tých sterilných korporátnych sračiek musí byť zle. Riešenie. Koho zavoláte keď vám po dome lietajú duchovia, a godzilla šliape po daňovníkoch a voličoch ? A ničí majetok v socialistickom vlastníctve. Je čas zavolať HRDINU. Nemyslím hrdinu typu Mario. Vyfasuj quest, všetko preskoč, a ožeň sa s princeznou.

Nie, hovorím o prapodstate tohto pojmu. O gréckom titánovi, o bastardovi, ktorého nejaká európska suka splodila s bielym býkom /stará grécka báj, ak ste dodnes ignorovali hodnotnú literatútu/. Archeotyp odvahy, a charizmy. Vodca s osobnosťou, odvážnym duchom, schopný sa obetovať. A jeho príbehy, ktoré sa stajú morálnymi zákonmi. Chcem herakla, perzea a achilesa. Už keď mi strkáte pod nos tých dvoch šaškov v Resident5, tak z nich urobte niečo viac ako hovoriace nosiče zbraní. Stále však tvrdo narázim na cieľovú skupinu, na zákazníkov dnešných hier. Prekliaty simplexne zkurvený puberťák bez mozgu. Za týcho okolností by mi stačil aj opitý Rambo alebo Rocky, diel jedna. Ani toho sa však nedočkám. Namiesto toho tu mám robota Snejka, ovladaného na diaľku kecami z kodecu. Alebo plešatého mariňáka so slovnou zásobou chorého papagája, čo skáče od šutra ku šutru. Bob vie, že God of War 2 som hral iba kvoli Kratosovi. Keby so volal Mario a vraždil muchotrávky, tak hodím jeho smerom akurát smrdutú šabľu.

Robin Cook /chirurg-spisovatľ/o tomto probléme píše: "Až keď mi vyšli prvé dve alebo tri knihy, uvedomil som si, že dobre napísané postavy sú pre každý román nesmierne dôležité. Spočiatku som nevedel, prečo sa mi nejaká kniha páči viac ako iná, ale postupne som zistil, že je to najmä vďaka vierohodne napísaným postavám. Chcel som sa preto dozvedieť viac o ľudskej psychológii. Ako študent medicíny som mal iba priemerné vedomosti o psychológii. Začal som študovať psychologickú literatúru, najmä poruchy osobnosti. Každý z nás má vyvinutý určitý aspekt poruchy osobnosti. Normálna osobnosť ich ma zastúpené skoro všetky. Naozaj patologická porucha osobnosti ich však všetky pohltí a dominuje."

Nechcem to už ďalej rozmazávať. Má veľa ďalších rád ako správne viesť čitateľa, udržiavať ho v napätí, a manipulovať ním pre dobro veci. Uvedomte si. Postavy z FF7 sú aj po viac ako 10 rokov patologicky známe, a žiadané. Sephiroth je ukážkový príklad bipolárneho zlosyna. Zaklínač bol úspešný ani nie tak kvôli samotnej hrateľnosti, išlo o človeka !! A som presvedčený, že je najvyšší čas ku dnešným nudným rutinérom .. pridať trochu literárneho duchovna. Crysis je NUDA, však. Hrateľnosť - technológia- človek. S tým spojená imerzia, fascinácia zlom, očarenie dobrom, ponorenie do hry, atmosfera a katarzia. Je toho dosť. Ale ako som už povedal, posledných desať rokov sa nedeje vôbec nič. Dostatočne dlhá dovolenka. Je tu kopa dospelých hráčov, čo chcú hrať a nemajú čo. Chceme herného Dr. Hannibala.