Malá spoveď

Toto bude trochu komplikovaný článok. Musíte byť trpezliví, snáď sa dopracujem ku nejakého validnému záveru. Teda určite, v hlave ho mám už teraz. Biblia nám hovorí, že boh stvoril človeka ku obrazu svojmu. Teologickou dišputou vám nechcem zaťažovať. Použijem túto nielen kresťanskú axiómu ako premisu. Som psíčkar. Prečo ? Pes je ako vieme najlepším priateľom človeka. Absolútna lojálnosť, oddanosť, vernosť, sebaobetovania bez otázok. Bezhraničné nadšenie z vašej prítomnosti, bez ohľadu na okolnosti. Vždy. Nie občas. Vždy. Absolútno. A mne to imponuje. Psa však stvoril ku obrazu svojmu človek. Tisícky rokov selektívneho kríženia a výber tých najlepších vlastnosti. Skutočne božie hry. A na začiatku stál divý vlk.

Ako malý krpec som čítal jednu ruskú zbierku scifi poviedok Stanice u Moře dešťů /už som to rozoberal v shoutmixe/. Dve z tých poviedok boli venované špecialnému robotovi, určenému pre najobtiažnejšie misie v kozme. Nielen fyzicky, ale hlavne kvalitou rozhodovania. Autonómna AI ochotná za každú cenu ochraniť človeka vo svojej blízkosti. Áno, doslova robot-pes. Prvá z tých poviedok nášho robota /kategória TUB/ na scénu uvádza v banálne neškodnej situácii, keď na nejakom zabudnutom mesiaci sleduje za priezorom stanice pokus o odlet modulu s posádkou.

Štyri prúdy prehriatej plazmy z trysiek udreli do prachu a raketa sa pomaly hýbe, keď v tom jedna z nôh sklzne do pukliny a celý stroj sa jemne nakloní. TUB neváha ani milisekundu. Hneď vyráža von, zapína chladenia na maximum. Vstupuje do pekla raketových motorov, okamžite sa začína taviť metaplastik jeho ochranného brnenia /dokáže pritom odolať zásahu mikrometeoritu, zrnko prachu o rýchlosti tisíce kmh/. Kyberlogika vzápätí hlási prehriatie mechanizmu a dáva jasný príkaz - STOP a rýchly odchod zo scény. Zasiahne AI TUBa - vypína ochranný program, v zostávajúcej pol sekundu dáva plný výkon do servomotorov rúk a nôh. Chytí nohu rakety a potiahne. Kolaps systému. Koniec TUBa. O niečo neskôr v kozme musí chlapík autogénom odrezať kus nosníka pritaveného ku jeho rukám. Vtiahnu ho dovnútra a skončí v skladisku jedného raketodrómu v rusku.

Ďalej sledujeme čerstvého, mladého a veľmi talentovaného inžiniera, ktorý plný ideálov a chuti do práce dostane "umiestnenku" do nejakej psej rite, bohom zabudnutý kraj. Bajkonur, rok 2280, niečo podobné. Na druhý deň si ho šéf riaditeľ zavolá a povie mu, že ho tu dostal vlastným pričinením. Poď synu, prejdeme sa. A ťahá ho ku hangárom, presnejšie ku starému skladu, kde pochopiteľne leží na zemi náš zdevastovaný TUB. Inžinier, nazvime ho Aľoša, ostane stáť s vyrazeným dychom. Vidieť na vlastne oči robota tejto triedy a na zemi je niečo ako Bugatti Veyron EB 16.4 Super Sport u vás vo dvore. Tridsať kusová séria, mimochodom. A on elév má nejako TUBa dať dokopy. Poviedka číslo dva je ešte heroickejčia. Čítal som to prvýkrát asi pred 25 rokmi, a pamätám si presne ako som bol ľudsky dojatý jeho opakovanou obetou. Stroj. A náš Aľoša so mnou túto emóciu úplne zdieľal.

Ako lekár musím byť výborný empatik. Na vlastnú škodu som aj veľký romantik a daydreamer. Navonok sa vo svojom okolí bežným ľuďom javím ako nepriestrelný pragmatik, neskutočný suchár odtrhnutý od tej ich reality /bujará zábava, chľast, šukačka, povrchnosť, kariéra/. Ako blíženec mám dve tváre a v mojom prípade je každé prísne racionálne rozhodnutie predtým asi tisíckrát overované mojim emočným "základom". Práve preto už dlhé roky nehrajem hry. A práve preto ma smrť Aerith v FF7 tak veľmi rozladila. Urobil som všetko, overil každú fámu, či sa predsa len nedá oživiť. Rovnako ma žral platonický vzťah medzi Tifou a Cloudom /Cloud je ten studený balvan/. V hrách okrem základnej súčiastky - dobrej hrateľnosti /aj táto oblasť je dnes v troskách/ hľadám aj vzťahy, silné uveriteľne emócie, psychologické konštrukcie. Veľmi ľahko spoznám povrchnosť, laxnosť, remeselnú nudnú rutina, lož. Preto mám Shelby GT, preto budem asi do dvoch/troch rokoch vlastniť harleyku. Čítam ďalej knihy, kde mnou žiadané povinné kvórum citov nájdem. A pozerám filmy, hlavne dobre zvolené anime.

Makoto Shinkai, vekovo de fakto môj vrstevník je autorom cyklu ideovo rovnakých troch anime filmov. Voices of a Distant Star, The Place Promised in Our Early Days, 5 Centimeters Per Second. Vynechám prvé dva /scifi komponenta/ a venovať sa budem tomu poslednému, ktorý som si konečne pozrel toť včera. Makota Shinkaia už dnes prirovnávajú ku guru japonského anime a manga - Hayao Miyazaki /Studio Ghlibli asi pozná každý/. Dobre. Takže -
5 Centimeters Per Second. Doterajší text slúžil k tomu, aby sa tí čo to čítajú a nájdu sa v ňom, teda osobnostne a pocitovo v tom čo píšem, tak tí by už ďalej nemali pokračovať. A najprv si proste ten film musia pozrieť. Odchod. Ďakujem.

Nie som dosť literárne zdatný na hĺbkovú analýzu toho anime na úrovni profesionálnej kritiky. Nedokážem zo seba ani správne dostať to, aký smútok vo mne po ňom ostal. Ako správne japonské anime tohto typu sú emócie v ňom trošku hyperbolizované, platonicky romantické a to v ruka v ruke s ohlušujúco zahlcujúcou vizuálnou stránkou. Tá je úplne šialená. Každý záber, scéna žiari v dokonalej kompozícii a hlavne v neuveriteľných priam impresionistických farbách. Film má zhruba 60 minút v troch kapitolách, ktoré nás posúvajú v čase od detsva do dospelosti hlavných hrdinov. Podobne ako jeho prvé dva filmy tejto veľmi voľnej trilógie, aj tu sa vám dostane vrchovato preplnej čaše emócii. V tomto prípade ukotvenej v realite, žiadne scifi, fantasy, horror barličky. Po pravde som sa tomuto anime celé roky vyhýbal.

Prvýkrát som zaslzil okolo dvadsiatej minúty, a smerom ku koncu som padal do jasne klinicky manifestnej depresie. Totálny antiklimax v závere, z môjho pohľadu, pre hlavného hrdinu pravdepodobne záchranný krok vpred. Inak by o desať minút neskôr, ak by tam ešte nejaké boli, určite skočil pod vlak. Je to v podstate banálny, aj keď značne lyrizovane podaný, príbeh lásky. Od základnej školy, prvý bozk po .. a to je základný kameň tohto filmu - skoré odlúčenie. Fyzické, emočné, časové. V každej kapitole filmu si prejdete osobným peklom. Pri pozerení som skutočne trpel ako ten pes. Stále som vrcholne dojatý nenaplneným vzťahom medzi Takaki and Akari /dievča/, ktorý začal v detstve. Obidvaja už vtedy celkom realisticky vedeli, že ich detská láska je možno /určite/ iba epizóda na dlhej ceste života. Sťahovanie rodičov, dalšie za prácou, za školou, ich veľmi rýchlo od seba odlúči a ich láska prechádza skúškou. Bohužiaľ Takaki je naozaj beznádejne posadnutý citom ku Akari /vidí ju doslova za každým kameňom/. Nie je schopný nadviazať akýkoľvek iný hodnotný vzťah a necháva za sebou zlomené a zranené srdcia iných dievčat a žien, ktorým sa páči. Sú zmätené jeho nelogickým, neprehľadným správaním. On ku nim ale viac ako priateľstvo, alebo hranú "automatickú" náklonnosť necíti. Znejem strašne melodramaticky, film to však dokáže zobraziť veľmi jemne, neútočne a presvedčivo. A so všetkými dôležitými podtónami.

Finálna scéna je jednou z najlepších, ktoré môžete v podobných filmoch vidieť. Veľmi trpkosladký antiklimax. Takaki uvedomujúc si, že týmto sebatrýznením ničí svoje okolie, a vlastný život vôbec, naozaj padá na samé dno. V úplnom závere kráča po prechode cez trať, kde na polceste míňa ženu, ktorá vyzerá ako Akari. Padnú závory, obaja sa otáčajú a po trati letí vlak. Keď konečne zmizne - Takaki tam stojí sám. S malým pokriveným, oslobodzujúcim úsmevom sa otočí a film sa končí.

Toto anime nie je objavné, nespĺňa ani najvyššie umelecké kritéria, nie je to Dostojevskij, čítal a videl som lepšie veci. Ignorujte aj špekulatívne výklady na internete. Toto anime je o láske, ktorá podľahla času, odlúčeniu, dokonca zmene pohľadu na toho druhého. Ide o tu reálnejšiu tvár života. Všetko podané za srdce chytajúcim spôsobom. Na fórach si často kládu otázku, prečo do pekla Takaki nevyvinul viac snahy, prečo ju nehľadal ako už dospelý intenzívnejšie. Prečo sa nechal tou posadnutosťou doviesť až takmer ku zúfalej samovražde. Hovorím vám však, všetko je v tom filme, ak ste dosť citlivý /prípadne si prejdite papierovú mangu/. A ešte niečo. Akari ten krok, odpútať sa od minulosti, dokázala urobiť skôr. V jednom krátkom zábere sa jej na ruke mihne snubný prsteň, a s rodičmi hovorí asi o svadbe. Dokonca sa s tým mužom aj v jednom krátkom zábere stretne.

V mozgu sa ďaleko lepšie zafixuje spomienka ak je naviazaná na nejakú výraznú - pozitívnu, alebo negatívnu emóciu /výnimky a speciálne prípady nechajme bokom/. Emócia je hnací motor motivácie, záujmu a prežitia. Emočný stav má kauzálny vzťah ku stavu vášho zdraviu, dlhodobý stres nielenže má ničivejšie dôsledky ako rakovina, ona ju môže priamo spustiť. Je to samozrejme veľmi komplexný proces. Práve preto si pamätám TUBa z pred 25 rokov ako keby to bolo dnes, alebo celú FF7, nespavosť po prvom Votrelcovi. "Nepamätám" si žiadnu modernú hru za posledných desať rokov, ani ich nehrajem. Je to v súčasnosti iba mechanický proces, ako žuvanie trojdňového rohlíka, stratený čas a nuda. Pointa je ale niekde ine. Podobné hry s emóciami potrebujú aj príjemcu. A tých je tu dnes a to platí globálne /ostaňme však iba pri hrách/ strašne málo. Spoločnosť sa mení smerom ku pragmatického konzumentovi, ktorý bez rečí zje ten žvanec, stačí keď to nehnije a nesmrdí.

Hrdinovia a príbehy našich hier sú mrtvé, suché duše ako autori v dev tíme, ktorí ich oživili. Emócie. Kde ? V hre LIMBO sa stratili behom 15 minút, Bioshock - uštvaný králik, opička točí verklíkom. Banálne ľakačky v Dead Space. Assassin - nuda preložená stovkami mŕtvych. V 5 Centimeters Per Second som postupne duševne rozladený a demoralizovaný skutočne odtrpel tú hodinu /60 minút masáže mojich emócii/ až do nenaplneného konca. Koľko podobných hier ste hrali za posledný rok ? Nerátam totiž s tým, že na toto miesto v článku, dorazili emočne mŕtvi ľudia, niečo ako Carmack, ktorý životom plávajú iba pre ukojenie tých najjednoduchších emócii. Asi ako baktéria E.coli v mojom čreve. Zmysel názvu toho anime je mimochodom vysvetlený v jeho prvej minúte, ten skutočný v tých zvyšných. Bonus pre trpezlivých - asi 500 stranová manga, ktorá vám to anime rozoberie ešte detailnejšie.