Prince of Persia

Po asi 20 pokusoch sa dostať aspoň ku meču v prvom levele /netuším prečo má u mňa úplne iný design než ten, na ktorý sa pamätám, alebo je vo video-návodoch na nete/, po ďalších desiatich zdechnutiach na ceste naspäť a teda asi jeden a pol hodine čistého času som PoP s kľudným svedomím ale vrcholne nazúrený z hardisku vymazal. Samozrejme viem, že sa PoP/1989/ považuje za nespochybniteľnú legendu, patriacu do zlatého herného fondu. Anastasov mlel niečo o tom, že pre 16 bity /hlavne MSDOS/ ide o rovnako esenciálnu a "základnú" gamesu ako Manic Miner pre speccy.

V škole bolo touto hrou /PoP/ tyranizované každé "počitačové PC cvičenie", alebo nepovinné krúžky po škole /vlastne "videoherňa" - čo si budeme hovoriť/. Faktom, je že som viac ako 2 izby za sebou nikdy nedal. Cez plece niekoho iného som ale videl dohrať prvý level aspoň 100 krát. Prinútený okolnosťami /úžasný, ruský homebrew port pre 8 bit speccy ostal ignorovaný tiež - obsahuje všetkých 12 levelov, animácia bez straty kvality/ som teda včera stiahol presne 666 kilovú floppy MSDOS verziu PoP v1.4. Nastavil DOSBOX a do uši mi udrel klasicky hnusný zvuk šumblastera, dodnes neviem nájsť snáď jedinú hudbu, ktorá by na tom šmejde znela dobre.

Apple II /prvá platforma, kde PoP bežal/ - MSDOS /najznámejšia verzia/

Malá odbočka. Manic Minera som pochopiteľne prešiel mnohokrát, často si pár úrovní pod emuláciou "skočím" aj dnes /like a breeze/. Presný pohyb, na pixel presné skoky, skoky viery, časovanie, balanc, bleskové 50Hz ovládanie, všetko je perfekt. PoP. Mám averziu ku hrám, ktoré predo mňa naskládajú stovky obrazoviek v identickej grafiky, často 10 poschodí na seba a ja sa mám týmto bordeľom prehnať. Z tohto dôvodu som ani nikdy nehral Saboteur séria, Nodes of Yesod, Starquake, Sabre Wulf. Všetko na spektre. Preto nikdy nezahrajem Super Metroida pre SNES. Vyžadujem proste "logickú", pokial možnú unikátnu grafiku v každej obrazovke /Myth pre speccy milujem/. Naspäť ku PoP. Už v tej druhej cimre sa mi všetky tie zlé spomienky oživili. Na prvom mieste ma ide šľak trafiť práve s toho revolučného animačného enginu. Panduľák potrebuje polovicu obrazovky aby s rozbehom niekam skočil, latencia pri otáčani ma serie, zotrvačnosť tiež, rytmus pohybu na ktorý si proste nedokážem zvyknúť a stojí ma desiatky úmrtí /pád z veľkej výšky je okamžite game over a reštart/. Netuším ako sa vôbec dá celá hra prejsť za 60 minút /niečo sa mi marí o presýpacích hodinách, ale neviem či hovorím stále o tej istej hre/. Ako som už povedal - na dvadsiaty pokus mám konečne meč v rukách a na ceste späť /ako Hobit/ zdechýňam ďalej. Asi 5 krát na tom istom mieste /banálny skok, pád - game over/.

8 bitové verzie pre Speccy a Gameboy

Vôbec som sa nedostal ku svojmu prvému súboju na meče. A je to tak dobre, lebo by sa môjmu PC ešte v afekte niečo stalo. Samozrejme kvitujem, že PoP má alternatívne trasy skrze jednotlivé mapy, spôsob ako vydrbať so súbojmi, kopa trikov, skryté lahváče v tajných priestoroch. Nikdy to však hra pre mňa nebude. Ísť do nejakého pochybne, herne riešeného súboja tesne pred exitom s pol srdiečkom zdravia a zaprdieť do hliny by ma určite mierne vyviedlo z miery. Vždy som bol čo sa týka hier veľmi vyberavý. Hrajem iba skutočne hrateľné a zábavné, nenasierajúce veci /nemýliť si s jednoduchými/. Nie - nehral som ani PoP2, a tiež žiadnu z moderných 3D verzií.