Abrahámova skúška

Kto vie a skutočne pochopil titulku tohto článku, ďalší text už čítať nemusí. Negramotnej a simplexnej väčšine podsuniem oveľa jednoduchšiu analógiu, aj keď krajne nedostatočnú. Začneme pekne od podlahy. Iron Man 3. Ide o banálnu akčnú scifi sériu, ktorej umelecké kvality ťažko znesú kritiku hoc aj od predškolského decka. CG triky ako v každom druhom filme tohto typu. Je to sračka, ktorej tretí diel si napriek tomu rád pozriem. Hovorme tomu afinita ku charizme hlavnej postave a ňou je osoba Robert Downey juniora. Alkoholik, narkoman, narcistický plejboy a zkrachovanec, ktorého život po značne dlhú dobu jeho biednej existencie existencie kopal pekne do rite. Bipolárna porucha /maniodepresia/. Iróniou osudu hraje v týchto scifi filmoch vlastne sám seba, vlastne nehraje, iba si to užíva. Dobre platená dovolenka.

Daredevil. Iný príklad, iný film. Ďalší šašek v červenom mundúre. Horkoťažko sa dožil aspoň jedného dielu. Holt Ben Affleck /zlý herec, predavač drog - pardon liekov, čašník, pomocná sila v autotechne/ nie je náš Róbertko Jr. Žiadna charizma a teda ani žiadne kladné emócie, bože uchovaj - cit  z mojej strany, utekám rýchlo preč. Tak mi prikazuje môj limbický systém, centrum emócií, ochránca reprodukcie, útoč alebo uteč.

Prejdeme ku hrám. Prešiel som s chuťou God of War 1, so značným odporom druhý diel a ani za nič by som sa nedotkol druhého alebo štvrtého. Ben Affleckov syndróm spojený s otupujúcou hrateľnosťou. Prešiel som Ass defekt 1. Stoja tam predo mnou doležité rozhodnutia, ľudia umierajú, alebo žijú podľa odkliknutia riadku v dialógovom okne. Aspoň takú mal o tom predstavu náš dev tím. V praxi môj metrosexuálny Šepárd bez mihnutia oka odstrelil palicu svojmu "dobrému" parťákovi, war buddy. Išlo o bánalne "nedorozumenie" /štýl plný pátosu - drama Queen/. Hra pritom nijako nerešpektovala moje osobné rozhodnutie v danej chvíli. Hra si proste pozrela na množstvo bodov, ktoré som nasáčkoval do kolonky Intelligency a usúdila, že bude lepšie chudáka Wrexa odoslať na večný odpočinok.

Dokážem už roky stále dokola pozerať starú trilógiu Hviezdných Vojen alebo Návrat do Budúcnosti. Je to objektívne brak, mám tam však skvelé postavy, postavičky, figúrky - ktoré sú mi krajne sympatické. Nebudem používať žiadne silné slová ako úcta, rešpekt, obdiv, autorita, predsa len nejde o Tolstého alebo Dostojevského diela. Dokážem sa však do nich rýchlo a opakovane vžiť, ich problémy ma zaujímajú, motivácia je na oboch stranách je adresne zreteľná. Hňup Carmack opakovane povedal, že nič z toho hra nepotrebuje, a podobné "panské výmysly" sú dobre akuráta tak pre porno film. Stačí excelentná hrateľnosť. Bohužiaľ z mojho uhla pohľadu je Uncharted, God of War, Bioshock, Dead Space alebo Skyrim herne nanajvýš ťažko priemerný a chuť to hrať, podobné ako keď pozerám svoje obľúbené filmy, tam proste u seba neviem nájsť. Implantujte do Uncharted osobu Indiana Jonesa v celom jej rozsahu a skočím po tom hneď, nejako to pretrpím.

Hra Deus Ex - tá najnovšia verzia. Chlapík, čo to prešiel si posťažoval: " hlavní záporáci nemajú počas hry žiaden osobnostný vývoj. A mne nestačí aby mi svoj životný príbeh zo seba v rýchlosti vypľuli ako hladný pes ohlodanú kosť." Osobne som presne ten istý pocit mal nielen v prvom MGS. Hra mi v pravidelných intervaloch hádzala pod nohy bossákov /chudákov/, ktorých som bez rečí posielal za Cháronom na rieku Styx. V God of War 1 som ešte jakž takž chápal osobu a motivácie postáv ako Kratos, Áres, Zeus. Systém sa však už v druhom diely rozpadol, absolútne nechám o čo komu vlastne ide /o nič !!/. Kratos je jednorozmerná karikatúra človeka /alebo boha ak chcete/ a hrateľnosť je tam tak strašne priemerná. U mňa nastúpila nuda, znechutenie a strata motivácie. Pedicabo ego vos et irrumabo, Kratos pathice !!

Niečo s tým skúsim urobiť. Ponúkam vam experimentálnu hru s názvom Crash /web verzia, download/. Žiadne body, fragy, misie, čísla, HUD, štatistiky, leveling, grinding. Sústrediť sa budeme, ako uvidíte, na tú pravú podstatu. Popis skutočnej hernej situácie /vlastne tam žiadna iná ani je/, pozor bude to drsné: "Je to láska. Tam v strede stojí on v modrej košeli, na jeho anjelskú tvár padá nebeské svetlo, ja v červenom na opačnom konci konci tanečnej sály, medzi nami ďalší ľudia zlievajúci sa mi do šedivej machuľe. Chcem ísť ku nemu, čo mu však poviem a ako to povedať ? Každý krok bližšie ku nemu prehlbuje moju nervozitu, cítim búšenie krvi v spánkoch a narastajúcu paniky. Zrak sa mi zastiera, každú chvíľu sa otočím a utečiem". Samozrejme je za tým ženská - Cat Mosgrove /dvojčlenné mini štúdio Trouble Impact/.

hra sa dá dokončiť, nepotrebuje text, ani grafiku, pokec bez slov znižuje hladinu stresu /to je hint/

Túžba, dosiahnutie "cieľa", splnenie úlohy, frustrácia - prestaňte ma zdržiavať hlúpymi rozhovormi, zhnusenie zo seba samej, úzkosť, smútok a rezignácia. Dnes sa to proste nepodarí. Na dosiahnutie všetkých týchto emócií vám v hre Crash stačia malé farebné krabice. A pretože sme tu všetci drsní chlapi, tak si predstavte, že ste nemecký dôstojník s kufríkovou bombou a chcete sa dostať bližšie ku Hitlerovi. Identický postup by som chcel, aby Santa Monika aplikovala na God of War franšízu. V tom 30 minútovom GoW:A videu sa trmácate po jednom z trojice bratov Hecatoncheires. Titáni s hlavou na popravčom kláte /každý ma inak 50 .. tých hlav/. Mne je však už u riti, koho ďalšieho chce Kratos odpratať na druhý svet. Pre mňa sú to už len dopredu neživé položky aby bolo ako vyplniť herný čas. V Final Fantasy 7 bol hlavný záporák - Sephiroth v hre prítomný takmer od prvej do poslednej minúty. Vzniklo medzi nami skutočné puto. Na pomery hry, dokonale vykreslená, živá postava. Som nabudený a motivovaný a dokonca ho už ani nechcem zabiť. Odmietam však robiť bezduchú kosačku na trávu hrám ako Bioshock: Infinite, Dead Space 3 alebo GoW:A. Duplom ak hrateľnosť je niečo, čo som si odžil aspoň 100 krát stále v tej istej "kvalite". A Abraháma si naštudujte, je to mimoriadne zaujímavý, nielen teologický, fenomén.