The Hunger Games: Catching Fire

Hry o život. Bravó. Po nahradení reálií univerza The Hunger Games tými zo Star Wars, dostane aspoň po stránke scenára "hviezdne vojny" lepšie ako ktorýkoľvek z dielov tzv. novej trilógie. A platí to aj pre nový Star trek alebo čokoľvek od Marvelu. A veľmi by som si želal niečo podobné aj pre hernú chcíplotinu Final Fantasy. Trúfalé ale pravdivé tvrdenie. Ide pritom o dosť rutinnú mainstreamovú produkciu spisovateľky Suzanne Collins mierenú na dospievajúcich puberťákov podobne ako konkurenčné Twilight, Harry Potrat, Signál. A jasne z toho mečí a bečí snaha dať dievčatkám silný vzor. Snáď bude feminný a nie feministický.

"In politics, humanitarian aid, and social science, hunger is a condition in which a person, for a sustained period, is unable to eat sufficient food to meet basic nutritional needs."

Máme tu teda dystopické scifi po vzore Matrixu, R.U.R, Bladerunnera, Soylent Green, Fahrenheit 451. Dystopiu ako opak utopie charakterizuje dehumanizácia, totalitarizmus, enviromentálna kataklyzma, úpadok spoločnosti a zákonite hlad, útlak, beznádej, rebelovanie. Jedna taká rebélia, v našom príbehu, pred mnohými rokmi nepekne otriasla hlavným mestom. Pochopiteľne bola krvavo potlačená. A aby sa to už "nikdy" neopakovalo, tak sa každoročne konajú hry - The Hunger Games po vzore kliatby Atén. V každom z 12 okrskov sa vylosujú dvaja hráči /muž a žena/ a tí v aréne /mesto, džungľa, púšť/ bojujú až na smrť. Viťaz môže byť iba jeden a tento gladiátor bude až do konca života žiť v luxuse hýčkaný spoločnosťou. Pikantná pointa. Hráči sa losujú z detí vo veku 12 až 18 rokov. A hneď v prvom filme si môžte vychutnať ako sa do tých mäkkých telíčok zabárajú sekery, krv strieka z krčnej tepny alebo šip prepichuje pľúca. Hry nie sú hrami ale výstrahou a cynickou popravou 23 z 24 hráčov - detí. Rok čo rok už takmer trištvrťstoročie.

 hehehe /Stanley Tucci ako Caesar Flickerman, hlavný TV moderátor hier/ a mŕtvola /hráčka Rue/

Knižná trilógia sa postupne dostáva na trh v podobe štyroch filmov -  The Hunger Games, Catching Fire a Mockingjay /ten bude rozdelený na dve časti po vzore hobita, aj zarobiť treba, však/. Prvý film berte ako ničím z priemeru nevybočujúci prológ, alebo pilot ak chcete. Dvojka, o ktorej tu je reč, je iná kafe /stále pripomínam, že to hodnotím proporčne ku mentálnej úrovni cieľovej skupiny zákazníkov/ - ide o brilantný skok ku politickej dráme, s ľahkosťou a prehľadne vysvetľujúcej ako to v totalite pri udržiavaní si moci a potláčaní odporu chodí. Donald Sutherland a  Philip Seymour Hoffman excelujú hrajúc na 22%. Priepastný a zámerný rozdiel medzi bezohľadne chladným svetom dospelých a "hrami detí". Dojala ma inak starenka Mags, tak ľudsky bezmocná situácia.

V skutočnosti je na stole sociologická miništúdia, politologická kuchárka ako je malý a úplne normálny človiečiek /naša hlavná hrdinka/ takmer bezmocným kolieskom v rozbehnutej mašinérií tyranie vládnucej, dekadentnej elity a nasranej lúzy s dvojciferným IQ. Detský diváci pochopia ako funguje hľadanie a výber hlavného hrdinu, symbolov odporu /znak, vlajka, gesto/. Tiež, že veci sú vždy šedé, nie bielo-čierne a veriť sa nedá nikomu, konflikt medzi vaším osobným životom a očakávaním davu, blízkych. Dôjde aj na konšpiráciu, zradu, dvojitú hru, milostný trojuhoilnik a pochopiteľne osobné ambície hranatých hláv nadradené nad morálku a božie zákony. Do veľkého finále /dvojdielny Mockingjoy/, ktoré sa ešte len natáča si akurát želám /okrem neodvratného happy-endu/ ešte viac surového realizmu. Poznáte to - tak ako to v živote naozaj chodí. Aj víťaz sa zašpiní, máločo je zadarmo, či dobro bude po zásluhe vždy potrestané.