Videohry čo nebavia

 

- videohry sú o zábave /starogermánske gamenian  - zabaviť sa, na ksichte šťastie a radosť/.

- videohra by v optimálnom prípade mala mať nekonečnú znovuhrateľnosť.

- videohry socializujú.

- videohry nie sú umenie, nie je to ich snobský, primárny účel.

- všetko ostatné, viac či menej dôležité.

 

ZX Spectrum hry sú umenie

 

Niekto trávi čas pitím chľastu, iný v záhradke na chate. Posledné ruky je už zjavné, že ku videohrám aspoň raz v živote pričuchne úplne každý. Mobily a tie ich kravinky. Pred 500 rokmi by ste sa bavili uzatváraním stávok na akúkoľvek blbosť, ktorý by vám prišla zábavná. Videohry definuje presne to isté. Dobrovoľnosť, zábavnosť, výzva a odmena. Videohry môžu byť umením /definícia umenia je skôr nevedomá, podprahová/ ale musia najprv splniť atribúty dobrej videohry. Ak hrajete šípky, kolky, biliard, tak ich budete hrať, ak vás to baví, aj o ďalších 20 rokov. Herná mechanika funguje. Jednorázové videohry majú tiež svoje miesto pod slnkom, ale pre mňa je to skôr o laxnosti herného dizajnéra. Dal mi zahrať grafickú novelu, ktorej herná zložka je iba vynútený, priam nechcený prílepok.

Socializácia. Všetky tie ne-videoherné srandy spomenuté vyššie robíte v krčme, pube, doma ak ste milionár s naolejovanom bowlingom štvordráhou, proste niekde medzi ľudmi. Videohry to riešia takzvanou multiplayer komponentou alebo pozeraním ako niekto hry streamuje na youtube alebo nekonečným kecaním o hrách na forách, blogoch alebo naživo s kamošmi samozrejme. Orálna tradícia pred vekom internetu a virálne videá dnes.

Ostatné je o materiále pre psychológa a psychiatria a to hlavne v smere úniku z reality do hier na hrane patológie alebo o gamblerstve, ktorý má tisíc podôb a mikrotransakcie alebo loot boxy sú jednými z nich. Tiež znovuzapojenie autistov do akcie, liečba ADHD a rehabilitácia po polytraume alebo spomalenie demencie seniorov v starobinci, nech už máme dobrú výhovorku na existenciu degenerovanej videohernej zábavy. Patrí tu aj schopnosť tvoriť v hre vlastný príbeh, vetvenie, stvorenie finálneho bossa "vlastnými" rukami a nie slepé nasledovanie hernej réžie. Ľahúčko to naznačuje Minecraft. Mainstream ako GTA alebo TLoU tam tak skoro asi nebude, lebo je to samozrejme drahé, prácne a hráči si stále vystačia s 40 ročnou zatuchnutou klasikou.

 

Tú dvojicu drevených zrubov vyššie od seba delí aspoň zo dve desaťročia technologického pokroku ale nula sekúnd herného progresu. Bohužiaľ. Ak by som mal na túto konkrétnu situáciu aplikovať vyššie napisané, tak aby som sa pobavil, tak tam za koňom dotiahnem 3 palcové delo z bronzu a rozflákam to tam na sračky. Pri ďalšom hraní to zapálim. Pri ďalšom hodím na komín starý koberec, nech sa vyúdia dymom. Pri ďalšom rozstrieľam mušketami. Pri ďalšom zrežem strom a nechám im to padnúť na hlavu. Pri ďalšom chytím grizlyho a priviažem ho o kľučku dverí. Zábava, znovuhrateľnosť herných mechaník. Kooperatívne alebo v MP. Takto sa robí dobrá videohra. Dnes už totiž hry nie sú ani dobré, ani umenie a tie chajdy sú iba neinterakatívne objekty v neinteraktívnom lese.